Sedím v kancelárií za počítačom, dokončujem daňové priznanie. V tom moje oko zazrie niečo, čo doposiaľ nevidelo. A možno aj áno, avšak v tejto chvíli, v aktuálnej citovej rozloženosti, v danej situácií, ktorá bola presne načasovaná pre túto chvíľu, som ju zbadal. Jemné vlasy dopadajúce až na samí spodok jej úzkeho, krásneho trupu. Vlasy, ktoré sú hnedé a ich hnedá farba je reálnejšia a podmanivejšia ako farba tej najkvalitnejšej čokolády.

Jej oči hovorili za všetko. Som nepoddajná, neoblomná, jemná, krehká, sčasti namyslená, dominantná, avšak pritom tak verná. Pohľad z jej zelených očí, sýto zelených očí bol tak živý. V tej chvíli v miestnosti nebol nik. Vypúšťam šum kancelárskych papierov, hukot telefonujúcich ľudí, nasratého šéfa kričiac cez celú advokátsku firmu akí sme neschopní.

Šaty sťa z hodvábu sa jemne vo vánku klimatizácie trepotali sem a tam ako prvé jarné lístky vo sviežom vánku ranného vychádzajúceho Slnka. Nikdy by som nebol povedal, že sa vo mne udeje to, čo sa vtedy udialo. Moje telo sa zbláznilo, myseľ opantali zmysli a chtivosť. Bolo to ako z gýčového romantického filmu. Nikdy by som nebol na konci takéhoto fiaska na plátne povedal, že je to reálne. Až do tejto chvíle.

Nevedel som čo mám robiť. Ešte som ani nevedel ako sa volá, koľko má rokov, č nie je vydatá, či nemá rodinu alebo deti, no bol som zamilovaný a rozhodnutý už nikdy z tak krásneho stvorenia spustiť oči. Bola ako Anglická ruža. Kvet plný lupeňov, sýtej čarokrásnej farby. Len nahnúť sa, jemne prejsť prstami a privoniať si tej panenskej a nekonečnej vôni.

Podišiel k nej muž. Bol to zaoblený typ chlapa, ktorý nevie čo od života chce. To bol môj prvý dojem z neho. Odišiel. Odrazu sa tie krásne, zelené oči prešli pohľadom po kancelárií. Uprela pohľad na mňa. Nevedel som, čo mám od toľkých nervov robiť. Moje telo bol jedna časovaná bomba, ktorej začali neúprosne a neúnavne odtikávať posledné sekundy až exploduje. Podišla bližšie. Azda nejde ku mne.

Pozriem sa rýchlo do počítača a tvárim sa, že pracujem na niečom dôležitom. Pri tom periférne vidím ako sa jej krásne telo blíži ku mne. Jemne sa odsuniem od stola, otočím sa na ňu. Postavím sa. „Ahoj ja som Rebecca, zrejme budeme kolegovia“.

Na druhý deň ráno som vstal a skontroloval som telefón. Včerajší zážitok s novou kolegyňu bol neskutočný. Stále sa neviem spamätať z jej pohľadu a celkového výzoru. Je to ako niekedy za mlada, okolo piateho až ôsmeho roku života, prirovnaním na štedrý večer, keď dostanete niečo drahé pod stromček čo si inak nemôžete dovoliť, na druhý deň ráno vstanete, a zažijete ten pocit. Presne ten, čo ja teraz ráno. Pocit kedy viem, že mám niečo nesmierne drahé, významné a niečo, o čo sa musím starať a čo si musím strážiť ako oko v hlave. Síce ešte nie som v tom štádiu, kedy sa milujeme, reálne tvoríme pár a zdieľame jednu posteľ, no ja verím a som pripravený spraviť všetko pre to, aby som ju dostal. Zamiloval som sa na prvý pohľad a je to vážne.