Čo to vlastne je, ten život. Vstávať 2/3 života na ôsmu do práce s vedomím, že idem tam, kde to z duše nenávidím. Kde sa budem celý deň míňať s tými tvárami, ktoré sú tak prázdne, z ktorých úplne vyhasol život už niekedy v minulosti. Kde mi bude za chrbtom stáť manažér, ktorý bude v jednom kuse narážať na nejaké plány a ciele, ktoré sú nesplniteľné. Kde aj tak skončím u šéfa na koberci za nesplnené nesplniteľné plány.

Klamstvo. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že všetko okolo nás je klamstvo? To že do takej práce chodíme, pretože keby sa riadime pudom sebazáchovy, už dávno tam nie sme.  Keď zapnete televíziu tak z nej nič iné nevzíde len klamstvo. Či už klamstvá v reklamách, alebo klamstvá o bezstarostnom živote v bezduchých seriáloch. Klamstvá na ulici, klamstvá pri nakupovaní, či už niekoľkonásobne preplateným tovarom, klamstvá v posteli, klamstvá v nedeľu v kostole…

Má zmysel vykonávať nejaké činnosti, hobby, záležitosti, pri ktorých akože vypneme, zrelaxujeme, keď aj tak po celú dobu vykonávania tejto veci mysľou blúdime v nekonečných predstavách o problémoch, o strese, o tom, že nadarmo si mám užiť tieto dva dni voľna, keď od pondelka sme aj tak v tom istom kolobehu.

Kolotoč. Tak sa dá nazvať ľudský život. Prečo? Jednoducho pre to, že 50 rokov už tak posraného života sa denne stretávame s tým, čoho sa celými silami snažíme vyvarovať. S problémami. Keď mám problémy ja, je to všetko v háji. Keď sa problémov zbavím, nastanú problémy niekde inde. Vo vzťahu, v práci, problémy s deťmi, so zdravotným stavom rodinných príslušníkov, problémy s domácim miláčikom, problémy, problémy, problémy v škole, problémy s autom…. sú všde. Ó áno. Snažíí sa nás viesť k tomu vidieť pohár poloplný a nie poloprázdny, pritom nám naďalej v zákulisí pripravuje ďalšie nástrahy a píli kilometrový strom na niekoľko stovák polien, ktoré neskončia nikde inde, než pod našimi nohami.  Život.

Možno nevidím život ružovými okuliarmi, možno si nezakrývam oči pred svetom a možno si mnohí povedia, že som pesimista. Nie. Som jednoducho realista.